Zlatomoravecký psychiater otvorene: S týmito potiažami sa na mňa ľudia obracajú najviac!

Zlatomoravecký psychiater a psychoterapeut Juraj Mrázik skončil medicínu v roku 1994. Hneď po škole začal pracovať ako detský psychiater v Psychiatrickej nemocnici v Kremnici. Od tadiaľ prešiel na krátko do Bojníc. Nakoniec však skončil v Zlatých Moravciach, kde má svoju privátnu prax už 18 rokov.

Prečo ste sa rozhodli stať sa psychiatrom?

Som od malička zvedavý a nepraktický, vždy som radšej riešil problémy hlavou a nie rukami, a úplne najradšej svojimi vlastnými spôsobmi. Mám rád ľudí, a mal som to šťastie, že som v rozhodujúcich rokoch života natrafil na takých, ktorí boli zaujímaví, múdri a originálni. Boli to prevažne psychiatri alebo psychológovia, väčšinou rodičia mojich spolužiakov na vysokej škole…takže klasická motivácia zvedavosťou a vzorom.

Čo by ste robili, ak by ste neboli psychiatrom?

Určite by som robil hlavou, tú mám, myslím, zatiaľ v poriadku. Keby som bol lekár, tak asi internista, kardiológ, neurológ, k tomu mám najbližšie a keď nie, tak asi fyzik. A najradšej teoretický, a úplne najradšej časticový. To je tiež úžasný svet, ktorý ma fascinuje a znie to neuveriteľne, ale s fungovaním nášho mozgu, ale aj tela vo všeobecnosti má veľmi veľa spoločného.

Čo je na vašej práci najťažšie?

Asi ako na každej práci, hlavne boj s vnútornými aj vonkajšími obmedzeniami. Za vonkajšie považujem evidentnú nespravodlivosť, svojvôľu moci a hlúposť. Za vnútorné hlavne telesné sily, zdravie a primeranú duševnú rovnováhu, bez ktorej zmysluplne pomáhať iným je skoro nemožné, aspoň nie dlhodobo. Ako hovorím svojim klientom: najprv sa postarajte o seba a keď vám bude dobre, bude dobre aj ľudom okolo vás…opačne to nefunguje.

Ako sa človek s psychickými ťažkosťami dostane k psychiatrovi? Po odporúčaní iného špecialistu, či vás ľudia navštevujú z vlastnej iniciatívy?

Cesty klientov ku mne sú skutočne rôznorodé. V zásade obmedzenie neexistuje. Ak niekto cíti potrebu psychickej pomoci sebe alebo blízkym, cestu si vždy nájde. Stále viac ľudí prichádza z vlastnej iniciatívy. Paradoxne tých, ktorých posielajú lekári, je stále menej. Ako keby sami neverili, čoho všetkého je psychika človeka schopná.

Máte pocit, že v porovnaní s minulosťou potrebuje viac ľudí vašu pomoc ?

Je to pravda. Táto chaotická a na výkon náročná doba si žiada svoje obete. Ľudia musia zvládať stále viac a nie každý je na to primerane spôsobilý a pripravený. Rovnako platí pravidlo, že čím menej práce majú ľudia, tým viac práce má psychiater.

Aké problémy trápia vašich pacientov najčastejšie?

Najčastejšie strach a úzkosť, všetkého možného druhu. A pribúda telesných ťažkostí. Kolísajúci tlak, závraty, slabosť, búšenie srdca, kŕče, nestála hladina cukru, bolesti od výmyslu sveta, kožné problémy, alergie…a mohol by som menovať ešte veľmi dlho…Ako zvyknem klientom hovoriť: vybité baterky sa dožadujú dobitia najrafinovanejšími spôsobmi. Telo je múdrejšie ako hlava. Tá si povie, nevadí, nič to nie je, ideme ďalej, ale telo neustúpi. Začne nám dávať signály a keď ich prehliadame, siahne po silnejších, a keď prehliadame aj tie, a to je celkom bežné, hlavne muži sú v tomto veľkí hrdinovia, tak telo pokračuje. Až kým nedosiahne svoje a nezastaví nás. Veľmi často ľudia prichádzajú aj kvôli ťažkostiam svojich blízkych, ktorých nevedia k žiadnemu lekárovi, a už vôbec nie k psychiatrovi, dostať. Či už je to alkohol, agresia, nespavosť, depresie, ale aj nezvyčajné správanie, zabúdanie, či spomenuté telesné ťažkosti bez snahy o záchranu.

Môže si človek vážnu psychickú chorobu spôsobiť sám svojím štýlom života, prácou?

Jednoznačne. Treba však povedať hneď na začiatku, že málo kto to dosiahne vedome alebo úmyselne. Ľudia žijú tak, ako vedia, ako je to pre nich prirodzené, ako sú zvyknutí, ako sa to naučia od iných, väčšinou od rodičov, a nemajú pocit, že ich to ničí. Až sa to jedného dňa prevalí a oni sa čudujú, kde sa to vzalo. Nemajú pre to žiadne vysvetlenie. Dokonca aj mnohí lekári, ba dokonca aj psychiatri v tom hľadajú exotické príčiny, ako traumy z detstva, zlé sny, rodinné kliatby, dedičnosť, skryté zápaly, rôzne zložky stravy, poruchy metabolizmu z neznámych dôvodov…Možno to znie kacírsky, ale 99% všetkých psychických aj telesných ťažkostí súvisí s tým ako žijeme. Ako sa staráme, resp. nestaráme o seba, o svoje baterky, ale aj o svoje vzťahy s inými ľuďmi…

Myslíte si, že ľudia majú stále predsudky spojené s návštevou psychiatra?

Ľudia budú mať vždy predsudky vo vzťahu k psychiatrom. Na tom sa v zásade nikdy nič nezmení. Tak ako v Amerike majú ľudia predsudky z toho, že práve oni nechodia k psychiatrovi, hoci všetci naokolo chodia, tak u nás je to naopak. A do veľkej miery sa na tom podieľajú samotní psychiatri. Keď poviete úzkostlivému človeku aby sa nebál tmy, tak verte, že už do konca života bude všade svietiť. Keď mu poviete, aby sa nebál psychiatrov, tak si dá radšej amputovať nohu, ako by mal prísť na prvú konzultáciu. Samozrejme dôležitú úlohu zohráva tradícia, alebo nazvime to aj tvrdohlavosť, veď nikto z rodiny nepotreboval psychiatra. A množstvo iných predstáv a rozumových vzorcov od výmyslu sveta.Ale takí ľudia jednoducho sú a budú.

Kedy by ste odporučili vyhľadať pomoc psychiatra?

Kedykoľvek. Ak si myslím, že so mnou alebo s niekým najbližším nie je niečo v poriadku a neviem si s tým rady, mám právo poradiť sa. Aj s psychiatrom. Nemôžem tým nič stratiť. Prinajhoršom budem na tom tak ako predtým. Netreba čakať do chvíle, keď už ide o život, ako sa to často deje. Okrem toho psychiatrická konzultácia je hradená, až na tie prípady, keď si sám klient neželá, aby o tom vedela jeho zdravotná poisťovňa.

Internet umožňuje získať ohromne veľa informácií, ale nie všetky sú správne. Chodia k vám na vyšetrenie ľudia, ktorí si najskôr pozrú na rôznych internetových stránkach príznaky a sami sa podľa nich „diagnostikujú“?

Pravdaže. A mnohí nie sú len sami sebou zdiagnostikovaní, ale majú aj sami sebou navrhnutú liečbu. Prídu s celkom konkrétnou požiadavkou. Väčšinou je to žiadosť o hypnózu alebo presne určený liek. Na nejaký čas to môže fungovať, ale perspektívne to skôr či neskôr končí skutočným rozhovorom o zmysluplnosti takéhoto postoja. Podstatou psychiatrickej pomoci je dôvera. S podobnými samoliečiteľskými aktivitami prichádzajú väčšinou tí, ktorých dôvera v pomoc je veľmi oslabená, resp. žiadna. A majú na to svoje zrozumiteľné dôvody. Paradoxne, nedôveru v odbornú pomoc zasievajú často samotní lekári. Ale to je na inú, dlhú debatu.

Dlhé roky sa stretávate s psychiatrickými pacientmi. Ovplyvňuje vás to?

Určite. Pozitívne aj negatívne, to musím priznať. Moji klienti ma naučili hlavne trpezlivosti, určitej pokore, dennodenne ma utvrdzujú v mimoriadne dôležitom poznaní. Jedna pravda neexistuje. Právd je veľa, každý má svoju. Tú, s ktorou je jeho život ten najlepší možný. Dokonca aj tých absolútnych právd, o ktorých by sme vraj nemali pochybovať, je viac ako si dokážeme predstaviť. A čím viac právd dokáže žiť vedľa seba, tým sa žije každému ľahšie. Táto moja pravda prirodzene platí len potiaľ, pokiaľ nezačína pravda niekoho iného, rovnako dôležitá. A dostávam sa k tým negatívnym vplyvom. S takýmto životným postojom sa občas žije ťažko. Stojí veľa síl nepodľahnúť konformite, objektivite a moci, ktorú z titulu svojej práce nad ľuďmi často mám. Nie som však žiadny hrdina a priznávam, že občas prekročím hranice a hrám sa na múdrejšieho ako som. Moji pacienti ma však skôr či neskôr bachnú po hlave a vrátia z oblakov na zem.

K vašej práci určite patrí aj stres. Ako proti nemu bojujete?

Stres je takmer nevyhnutný pri každej práci. Mobilizuje a chráni. Keď ho je priveľa, treba si to hlavne pripustiť. Nepoznám nikoho, kto by bol robot alebo mimozemšťan, každý má právo na chyby aj únavu. Dokonca aj lekári. To si ľudia musia uvedomiť. Neomylní lekári nikdy neboli ani nebudú a ak chceme niečo iné, tak klameme samých seba. Podstatná je len miera rizika a zodpovednosti každého z nás. Keď sa pristihnem, že som duchom inde a nie pri klientoch alebo, že nedokážem odhadnúť mieru angažovanosti a nedajbože reagujem podráždene, zľahčujem alebo naopak priťažujem tam kde netreba, je zle. Kontrolka bliká, baterky treba dobiť a na to už mám svoje spôsoby. Asi najviac mi v tomto pomohli psychoterapeutické výcviky, ktoré som absolvoval.

Čo vás presne naučili?

Naučili ma relaxovať, nebrať všetko smrteľne vážne, viac využívať vôľu a podvedomie. Spravím si poriadok v hlave, vypracem z nej krámy, ktoré tam už nemajú čo robiť, vypustím pár nezmyselných aktivít, ktoré sily berú a nahradím ich takými, ktoré ju dodávajú. Viac spím. Skoro vždy začnem viac športovať. To pomáha najviac a najrýchlejšie. Občas doslova ujdem od ľudí a cestujem. Žiaľ, a to si málo kto uvedomuje, takmer všetci neštátni lekári sú na tom rovnako ako ja. Na dlhšej, ako 12 dňovej dovolenke som nebol od roku 1998 a na akejkoľvek maródke som nebol ešte o rok dlhšie.

Čo najradšej robíte, keď „nerobíte“, čiže keď nepracujete?

Mám svoju rodinu, s ktorou mi je dobre, svojho kocúra a psa a množstvo koníčkov a záľub. Bez svojej práce by som sa určite aj niekoľko mesiacov nenudil, trochu mám nutkanie povedať, že aj do konca života. Neviem si predstaviť život bez kníh a bez fotoaparátu. Som vášnivý fotograf a za dobrými obrázkami cestujem po všelijakých končinách, samozrejme s knihou v taške, najradšej o teoretickej fyzike a životoch zaujímavých ľudí. Rád píšem, maľujem, kreslím, hrám na gitaru, na klavír, občas svoju obľúbenú počítačovú hru Mahjong, počúvam Griega, Handella, Bacha, Stravinského. A vedel by som pokračovať ešte ďalších pár strán v tomto duchu…

Čítajte tiež:

Zlatomoravecký gynekológ Oto Balco: 5 vecí, s ktorými sa na mňa pacientky obracajú najčastejšie

Foto: osobný archív Juraja Mrázika