Patrí k najhodnotnejším na Slovensku! Čo s ním bude?

Cintorín funguje od 19. storočia a dodnes nebol hĺbkovo odborne preskúmaný. Ukrýva množstvo tajomných romantických zákutí a historicky nesmierne cenných náhrobkov. Mešťania, ktorí tu žili v posledných dvoch storočiach, považovali aj miesto posledného odpočinku za ukážku rodinného statusu a teda prezentáciu ich finančných možností. Práve to bolo dôvodom, prečo sa cintorín začal postupne meniť na galériu umeleckých diel prezentujúcich nielen samotných mešťanov, ale aj umelecké smery, remeselnú zručnosť kamenárskych majstrov či mená umelcov a architektov, ktorí náhrobné kamene navrhovali. Najstaršie zachované náhrobky sa hlásia svojim tvaroslovím a výzdobou ešte ku klasicizmu. Početne je zastúpená najmä secesia a obdobie tzv. prvej republiky. Niekoľko secesných náhrobných kameňov bolo vytvorených až v ďalekej Viedni, vtedajšom centre umeleckého diania v Rakúsko-Uhorskej monarchii.

Mnohé z cenných hrobov už nemajú majiteľa a tak sa o ne musí starať mesto. Náhrobné kamene, najmä tie najstaršie, sú zanedbané, materiál sa drobí a umelecká výzdoba nenávratne mizne. Kamene sú vodne i v noci napriek uzamknutej bráne vystavené niektorým neprispôsobivým obyvateľom mesta. Je jasné, že cintorín potrebuje ochranný zásah. Najstaršie náhrobné kamene mali byť už dávno zoskupené v zastrešenom lapidáriu a cintorínom mohol viesť náučný chodník prepojený minimálne s mauzóleom rodiny Migazzi. Dnes je už v mnohých západných mestách návšteva cintorína turistami samozrejmosťou. Tento trend preniká v poslednom čase aj na Slovensko. V mnohých mestách sú hroby vykazujúce umelecké hodnoty a hroby, v ktorých odpočívajú významné osobnosti, zaradené medzi pamätihodnosti. Vedenie mesta je ešte stále pomerne nové a tak nám nezostáva nič iné, len čakať na ich ďalšie kroky, ktorými snáď napravia aj tento prešľap z minulosti. Vyžaduje si to kultúra a rozvoj turistického ruchu v našom meste.