Z nášho okresu až do riadnej exotiky: Annamária zažila dobrodružstvo, na aké sa nezabúda

Absolvovali ste v minulosti nejakú podobnú cestu?

Pred tým to boli „iba“ dovolenky organizované cestovnými kanceláriami, ktoré nás už omrzeli. Avšak pred rokom na jeseň, som mala možnosť vycestovať s neziskovou organizáciou, ktorá spolupracuje s Katedrou etnológie a mimoeurópskych štúdií na UCM, ktorej som študentkou, do Afriky. Cesta do Maroka a Západnej Sahary, ako sa hovorí na vlastnú päsť, ma neuveriteľne očarila a túžila som zažiť podobné dobrodružstvo vo svojej vysnívanej krajine Peru. Tak spolu s priateľom sme začali plánovať cestu do Južnej Ameriky.

Prečo je vašou vysnívanou krajinou práve Peru? Čo vás tam tak lákalo?

Obaja sme túžili vidieť aspoň raz v živote stratené mesto Machu Picchu, čo sa nám aj podarilo. A pri tom ešte pred pár rokmi to bol len nedosiahnuteľný cieľ. Nebolo to však jediné, prečo sme sa rozhodli pre túto krajinu. Ohromila nás príroda, ktorú sme videli pred tým len na obrázkoch a zážitky, o ktorých som sa dočítala v knihách alebo článkoch na internete. Chceli sme okúsiť iný životný štýl, na aký sme zvyknutí v Európe a priblížiť sa domácim.

Cesta tam je určite dlhá a náročná. Ako vyzeral váš let?

Asi 3 mesiace vopred sme si zabookovali spiatočné letenky. Odlietali a prilietali sme do Prahy. Cestou tam sme mali jeden prestup na letisku v Madride. Tieto lety nám ubehli v podstate rýchlo, pretože sme sa nevedeli dočkať Južnej Ameriky. Cestou späť sme prestupovali v Santiago de Chile, v Madride sme mali palivový stop a posledný prestup bol vo Frankfurte. Toto bol náročnejší a dlhší let, hlavne kvôli prestupom, boli sme dosť unavení, ale kto by sa netešil na svoju posteľ doma.

Mali ste v Peru aj vopred pripravené ubytovanie?

Mali sme vopred zabookovany jeden hostel v hlavnom meste Lima, do ktorého sme prilietali, a to bolo všetko. Ďalej sme ubytovanie hľadali počas cesty a nikdy sme s tým nemali problém. Aj keď to možno obnáša viacero starostí, ako keď idete s organizovanou skupinou, ktorá má všetko vybavené a príde do hotového, nepovažovali sme to ako príťaž, ale skôr ako výhodu, pretože sme sa nemuseli nikomu prispôsobovať.

Koľko z krajiny ste prešli a akým spôsobom ste po nej cestovali?

V Peru sme prešli okolo 3500 km za 5 týždňov. Cestovali sme autobusmi, pretože je to lacná preprava na to, aké vzdialenosti sa musia prekonávať z jedného mesta do ďalšieho. Nikdy sme nešli autobusom menej ako 6 hodín, na to sa treba vopred pripraviť. Totižto Peru je vo vnútrozemí hornatá krajina, zdobí ju masívne pohorie Andy. Cesty nie sú veľmi pre slabé žalúdky, s čím som občas mala problémy aj ja. Tie totižto stúpajú z nižších nadmorských výšok do veľmi vysokých, až okolo 4000 m n. m. Cesty prechádzajú neustálymi serpentínami, kde sú často nespevnené cesty, pri ktorých niekedy človeku behal aj mráz po chrbte. Na prevýšenia sú však dobré listy koky, ktorá je tu povolená pestovať. Tá sa buď žuje v ústach alebo sa z nej varí čaj – maté.

Ako vyzerá cestovanie miestnymi autobusmi? Je to bezpečné?

Cestovanie miestnymi autobusmi je bezpečné, nemali sme nikdy žiadne komplikácie. Akurát sa treba pripraviť na to, že v Peru sa nedodržiavajú presné časy odchodov, ako sme zvyknutí u nás. Takže sme vždy meškali, na čo sme si postupom času začali aj zvykať. Na týchto cestách sa nám začal páčiť predaj jedla v autobusoch. Funguje to tak, že šofér naberie pri krajnici, na mávnutie do autobusu človeka, ktorý predáva ovocie, sladkosti, nápoje, varené jedlo a pod. Ten v buse vykrikuje, čo predáva a máte možnosť si to zakúpiť ako malé občerstvenie. A toto sa deje aj niekoľkokrát počas jazdy. Autobusy na kratšie vzdialenosti, ktoré prechádzajú dedinkami, sú preplnené asi tak trikrát viac ako u nás pred Vianocami. Šoféri majú zrejme nepísané pravidlo, že do autobusu sa zmestí každý, kto sa potrebuje niekam zviesť.

Mali ste pred cestou aj nejakú predstavu o tom, čo konkrétne navštívite, či ste šli krajinou takpovediac „na blink“?

Pred cestou som poctivo preštudovala dvoch cestovných sprievodcov, ďalšie cestopisy a tiež som si pomáhala internetovými článkami. Takže predstavu o ceste sme mali. Vedeli sme, ktoré mestá a miesta chceme určite navštíviť. Niečo sme vynechali a niečo zas doplnili. Konkrétne sme navštívili hlavné mesto Lima, ktoré je vystavané v modernom štýle, až na koloniálne námestíčká a kilometrové slumy na okraji veľkomesta. Odtiaľ sme pokračovali na juh do mesta Arequipa, odkiaľ sme pokračovali do dedinky Cabanaconde, ktorá je východiskovým bodom do kaňonu Colca, ktorý patrí k najhlbším kaňonom sveta. Ďalej to bolo mesto Puno s najvyššie položeným jazerom na svete Titicaca, na ktorom je množstvo plávajúcich ostrovčekov obývaných ľuďmi. Naša cesta ďalej pokračovala na sever do Cusca, odkiaľ sme sa presunuli do Auguas Calientes, čo je dedinka pod Machu Picchu. Postupovali sme do Abancay, kde sme navštívili Ampay, národný park. Pred návratom do Limy sme ešte pochodili dve mestá Ayacucho a Huancayo. Myslím si, že sa oplatí vedieť aspoň nejaké informácie o krajine, ktorú ide človek navštíviť. Je to i akási úcta k ľuďom a miestam, ktoré máte možnosť spoznať.

Čo vás na Peru najviac zaujalo?

Zaujala nás celá krajina s jej prírodnými scenériami, ochotnými ľuďmi, dobrým jedlom a lacnými cenami, čo bolo pre nás ako batôžkárov veľmi dôležité. Neviem vypichnúť jedinú vec, pretože takéto cestovanie má celkovo svoje čaro, čiže človek je ohromený takmer všetkým, keď sa na to spätne z domova pozrie.

Hovoríte, že miestni boli ochotní. Platí to na všetkých, nemali ste po ceste nijaké problémy?

S miestnymi sme nemali absolútne žiadne problémy. Sú veľmi ochotní, milí, usmievaví a snažia sa pomôcť za každých okolností. Keď sme sa potrebovali spýtať na cestu, tak sme kohokoľvek z domácich zastavili a vďačne nám poradil. Prípadne ak dotyčný nevedel, tak hneď sa snažil nájsť niekoho, kto by nám mohol pomôcť, alebo pristavil taxi, zjednal cenu a už sme sa viezli. Ak bol problém dorozumieť sa, napísali na papierik alebo ako sa hovorí „rukami nohami“ Vôbec sme sa necítili ako v cudzom svete, pretože všade nás vítali ako doma.

Aký bol váš najsilnejší zážitok z celej cesty?

Najsilnejším zážitkom bolo nepopierateľne Machu Picchu, ktoré by som neváhala navštíviť ešte niekoľkokrát. Nachádza sa vysoko v Andách a k jeho vrcholu vedie okolo 1600 schodov cez pralesík. Samozrejme pre lenivých turistov je vybudovaná i cesta, po ktorej neustále premávajú autobusy, ktoré ich vyvezú priamo pred vstupnú bránu. Avšak my sme si chceli užiť aspoň kúsoček cesty, ktorou pred stovkami rokov kráčali Inkovia. Atmosféra panujúca na Machu Picchu je vyslovene neopísateľná. Pár krokov od vstupu sa pred nami rozprestreli ruiny strateného mesta Inkov, ktoré je obrovské, čo nás ohromilo ako prvé. Prechádzať sme sa mohli v podstate kdekoľvek a tak sme si vychutnávali všetky výhľady, ktoré nám poskytovala táto hora. A tie boli vskutku okúzľujúce! Sedeli sme na terasách a obdivovali všetko naokolo s iskričkami v očiach, pretože stále sme nemohli uveriť, že sme tam. Prúdia tu zrejme silné energie, lebo nám bolo skvele a nemohli sme sa nabažiť všetkými tými pohľadmi. Tak sme len v tichosti sedeli a nasávali všetko to pozitívne, čo sa dalo.

Kultúra v Peru je určite veľmi odlišná od tej našej. Zažili ste tam niečo, čo vás vyslovene prekvapilo?

V mestách sme videli zopár procesií, ktoré putovali námestiami. Ich aktéri boli odetí buď v miestnych krojoch alebo pestrofarebných kostýmoch, ktoré krajčíri šili na každom rohu vo svojich obchodíkoch. Spievalo sa, tancovalo a hralo na rôznych hudobných nástrojoch. Vtedy sa pozastavila celá dopravná premávka a všetci okoloidúci sa pristavili a prezreli si veselý sprievod. Totižto počas našej cesty sa oslavovali dni nezávislosti Peru. Taktiež sme sem-tam zahliadli kresťanský sprievod, pretože niesli obrovskú vyzdobenú sochu Panny Márie. Pristavili sme sa taktiež na chvíľu na sobáši v kostole, ktorý zrejme prebiehal podobne ako u nás, ale veľmi sme po španielsky nerozumeli. No po sobáši, všetci prítomní svadobčania tancovali so ženíchom a nevestou za sprievodu živej hudby a všade naokolo sa lietali konfety. Taktiež sme mali možnosť vidieť aj pohrebný sprievod, ktorý putoval uličkami námestia a hudobníci, oblečení v čiernych pončách s farebnými výšivkami, hrali za pochodu na pánových flautách veselé melódie. Na rozdiel od našich pochmúrnych melódií pri poslednej rozlúčke, to znelo ako radostná oslava života.

Dokázali by ste si predstaviť, že by ste v Peru žili dlhodobo?

Vedela by som si skôr predstaviť takýto kočovný spôsob života po krajine, ale asi len na určitý čas. Výhoda je totiž v tom, že môžem navštíviť viacero miest a tak spoznať krajinu a zostať dlhšie tam, kde sa mi páči. Či by som dokázala žiť niekoľko rokov v dedinke zašitej hlboko v Andách je ťažko povedať, pretože sme tu zvyknutí na iné životné podmienky a človek by sa musel predovšetkým psychicky prispôsobiť danému prostrediu, aby to zvládol i fyzicky. Ale určite by to stálo za vyskúšanie, už len ako dobrodružstvo a nové skúsenosti, tak uvidíme, čo prinesie čas, pretože lákadlo je to veľké.

Akú „destináciu“ máte na pláne nabudúce?

Túžim spoznať každý kontinent. A krajín, ktoré by som chcela navštíviť je mnoho. Ale ďalšími veľkými snami sú Tibet, Nepál, Mexiko, Nový Zéland, Kuba…a v podstate čokoľvek, čo sa pritrafí do cesty. Nie som veľmi prieberčivý jedinec  Človek totižto na takejto ceste nespozná iba novú krajinu a jej ľudí, ale predovšetkým sám seba, čo je veľmi dôležité. Preto odporúčam cestovať všetkým a všade, pretože podobné skúsenosti sú na nezaplatenie.

Foto: Annamária Rakovská