Učiteľ zlatomoraveckého gymnázia Peter Černo: Vytáča ma nezáujem žiakov spojený s aroganciou

Čo vás priviedlo ku štúdiu pedagogiky?

Moje rozhodnutie ovplyvnili vyučujúci na zlatomoraveckom gymnáziu, ktoré som navštevoval. Keď som sem nastúpil, nemal som vôbec žiadnu predstavu o tom, čo pôjdem študovať. No vzťah vyučujúcich k nám žiakom bol taký, že som sa rozhodol stať sa učiteľom.

Ako si spomínate na svoje učiteľské začiatky?

Moje učiteľské začiatky boli také zaujímavé. Začínal som na pedagogickej škole v Leviciach, kde boli čisto dievčatá. Učili sa do materských škôl a do školských družín. Po roku som prešiel na poľnohospodárske učilište v Zlatých Moravciach, kde boli samí chlapci. Ten šok bol medzi tým veľký. Po piatich – šiestich rokoch som prešiel na gymnázium, kde konečne som mohol uplatniť matiku a fyziku, ktoré som vyštudoval.

Takže na gymnáziu ste aj najviac spokojný?

Jednoznačne áno. Na pedagogickej škole som sa veľmi s matematikou a fyzikou moc neuplatnil. Na poľnohospodárskom učilišti to bolo to isté. Čiže jedine na gymnáziu som sa s tým uplatnil.

Hovorí sa, že práca učiteľa je poslaním. Vnímate to tak aj vy?

Toto je už tak obrovské klišé. Každý to berie tak, ako keby učiteľ nemal vlastnú rodinu a nemusel ju živiť. Ja chodím do školy rád, s deťmi som rád. Takže z toho pohľadu to môžeme brať ako kvázi poslanie. Bez pozitívneho vzťahu k tomu sa to dneska pri takom finančnom ohodnotení robiť nedá. Človek robí strašne veľa vecí vo vlastnom čase. Všetci vidia tie prázdniny, ktoré vlastne čerpáme ako dovolenky. Každý nám závidí. Nikto sa však nepozrie koľko času je to cez školský rok a po víkendoch.

Počas prázdnin ste teda ako trávili svoj voľný čas?

Tak počas prázdnin relaxujem aj ja. Veľmi dovolenky z našich platoch nevychádzajú. Skôr také naše domáce dovolenky. Samozrejme okolo domu veľa roboty. Hlavne dorobiť to, čo sa nestihne cez školský rok. Vtedy veľa voľna nemáme.

Ako relaxujete vo svojom voľnom čase mimo prázdnin?

Ja mám fantastického koníčka – spievam v Bratislave v speváckom zbore Technik Akademik, ktorý pokračuje ešte z našich vysokoškolských čias. Veľmi veľa času trávim v Bratislave na nácvikoch, po zájazdoch, rôznych vystúpeniach v cudzine aj doma. Je to neuveriteľný koníček k tej matematike a fyzike. Je to fantastický koníček.

Čo by ste robili, ak by ste neučili?

Dnes ťažko povedať. Keď človek je tridsať rokov učiteľom, ťažko povedať čo by bol robil. Ja som mal veľmi blízko k matematike a fyzike. V mojich začiatkoch ma volali do ešte nedobudovaných Mochoviec robiť na úseku fyziky. Niekedy som ľutoval, že som tam nešiel, pretože to ich finančné ohodnotenie je ďaleko vyššie. Na druhej strane by mi asi bolo ľúto toho kontaktu s mladými ľuďmi.

Takže keby ste sa mali dnes rozhodnúť a vybrať si svoju prácu, opäť by to vyhralo učiteľstvo?

Táto otázka je veľmi záludná. Veľmi ľahko sa na ňu odpovedá, že áno. Neviem, ako by som doporučoval vlastným deťom, keby rozmýšľali nad učiteľstvom. Asi by som ich od toho odhováral. Ja si dnes už ťažko viem predstaviť, že by som robil niečo iné. Ľahko môžem teda povedať, že áno, nie je to však také jednoduché. Keby to bolo lepšie finančne ohodnotené, tak by som neváhal nikdy v živote.

Čo vás vie najviac nahnevať v rámci vyučovacej hodiny?

Dnes sa človek ani veľmi nemôže hnevať, lebo to by sa tu dalo ťažko existovať. Ale samozrejme sú veci, ktoré nás vytáčajú, zvýšia tep. Jednoznačne je to nezáujem žiakov spojený s aroganciou. Spojenie „blbý a drzý“ je to najhoršie čo môže byť.

Veľakrát na hodine zvyšujete hlas?

Samozrejme, že zvyšujem. Môj prejav je celkovo hlasný. Je to u mňa úplne prirodzené. Žeby som však výrazne potreboval veľakrát kričať, tak to nie. Skôr naopak. Keď zostanem ticho, tak žiaci vedia, že sa niečo deje.

Aký pohľad máte ako učiteľ na stav školstva na Slovensku?

Aby som nehovoril frázy od desiatim k piatim. Stačí sa pozrieť na neustále monitorovanie rôznych agentúr, kde neustále sa naši žiaci v jednotlivých vekových kategóriách prepadávajú. To svedčí o celom našom školstve. Netreba k tomu dodávať absolútne nič. Naši žiaci, hlavne v prírodovedných predmetoch, sa prepadávajú čím ďalej tým nižšie.

Čo považujete za najkrajšiu vec na práci učiteľa?

Keď človek stretne po viacerých rokoch svojich bývalých žiakov, ktorí sa uplatnili a dokážu sa pozdraviť, spomenúť si a dokonca veľmi často aj poďakovať po toľkých rokoch. Vyzerá to skutočne ako klišé, ale je to tak. Výplatná páska to rozhodne nie je (smiech).