Pred 67. rokmi vstal Skýcov z popola

Aj tento rok Skýcovčania spomínali na vojnové udalosti spred 67. rokov. „Partizánska“ dedina dlho odolávala tlaku nacistických vojsk, ktoré sa tadiaľto snažili spriechodniť trasu Zlaté Moravce – Topoľčany. Trvalo mesiace, kým boli partizáni a muži z dediny nútení ustúpiť do lesov, pretože nápor bol už tak veľký, že nebolo možné obec ubrániť. 15. marca nacistické vojská vtrhli do obce, zhromaždili jej obyvateľov pred kostol a chystali sa ich deportovať do koncentračných táborov. V obci v tom čase boli len starci, ženy a nevinné deti. „Išli sme hore, ako sa ide k Skýcovu, tam je jedna hájenka. A tam som už videl vozy nastúpené na deportáciu… Išiel som domov, doma už plakali… My sme išli na Bojnú, druhá várka išla smerom na Bošany. Až tam, kde bola železničná trať, čo nás mali odvážať,“ spomína si na ten deň Bartolomej Matejov, ktorý bol v tom čase 17 ročným mladíkom. Pani Margita Matejová si paradoxne spomína na tých nemeckých vojakov, ktorí dedinčanom pomáhali. Sama ich pomoc zažila: „My sme sa obrátili od toho kostola pre kravu. Už tam (Nemci – pozn. red.) jedli, sedeli na dvore a taký sa súcitný našiel… ukazoval, aby som si ten kabát obliekla, lebo že mi bude zima. Ešte aj tú kravu nám uviazal za rožky… Tak ukazoval, aby sme brali všetko, lebo že všetko bude horieť.“

Beztak všetci, bez výnimky, museli pochodovať k čakajúcim vagónom. „Každý, kto mal voz, čo mohol pobral, kto nemal, tak sa pritúlil k tým, čo si do tých vozov pobrali nejaké živobytie. Nevedelo sa kde ideme,“ pokračuje pán Bartolomej. Šťastím v nešťastí bolo to, že sa partizánom podarilo deportáciu sabotovať a tak zachrániť všetkých svojich blízkych. „V Topoľčanoch nás už mali dávať do vagónov… partizáni sa to nejako dozvedeli… keby nepovyhadzovali v Topoľčanoch všetky štreky do vzduchu, boli by sme už…“ nedopovedá pani Margita, v tom čase 14 ročné dievča.

Vďaka sabotážnej akcii partizánskych skupín zostali Skýcovčania na žive. Front sa rýchlo blížil a nemeckí vojaci snáď pod tlakom času stratili o dedinčanov záujem. „Dostali sme rozkaz, aby sme sa vracali domov, na Skýcov. Išli sme proti fronte… Fronta už prichádzala od Topoľčianok, od Hostí a stretli sme sa tu pri rybníku, “ opisuje situáciu pán Bartolomej.

Keď sa dedinčania vrátili do Skýcova, čakalo ich nepríjemné prekvapenie. Dedinu deň po ich odchode nemecká armáda vypálila. Bartolomej Matejov si dobre pamätá, že v dedine „nebolo nič. Holé múry… Zostala krčma, kostol a jeden dom so slamenou strechou… Spávali sme po búdach, v maštali medzi dobytkom. Jednu kravu, čo sme si vzali za vozom, tá nás živila.“

Začiatky po príchode boli naozaj ťažké. „Človek sa až hanbí to povedať… po žobraní sme chodili, po dedinách.“ Dnes sa už pri tejto vete pani Margita usmieva, no stále dobre vie, že v tom čase nebolo do smiechu nikomu.

Skýcov sa začal prebúdzať do novej etapy dejín. Všade sa stavalo to, čo zničil požiar. Nie každý však mohol opravovať svoj dom hneď. Najskôr bolo treba na krov, strechu, či nové hospodárstvo zarobiť. „Vápenné pece zostali. Kone sme mali, pálilo sa vápno, išlo sa predať… a buď sa kúpilo zbožie alebo iné… aj peniaze zostali… to bolo naše živobytie,“ dodáva na záver pán Bartolomej. Tak sa začínal budovať nový Skýcov.

Hoci sa Skýcovčania vyhli masakre, aká sa odohrala len pár dní pred tým v Kľaku a Ostrom Grúni a partizáni zachránili ich životy pred cestou do koncentračného tábora, udalosti v nich znechali veľkú a nezmazateľnú stopu. Dnes málokto z nás dokáže pomyslieť na to, že by sa mohlo odohrať čosi podobné. Od toho pekla nás delia desaťročia a aj hrozba studenej vojny už pomaly akosi vyprcháva. Berme si však aj napriek tomu naďalej z tohto príbehu príklad a vyvarujme sa nacistickej neľudskosti páchanej na našich starých rodičoch. S touto myšlienkou žime a jednajme tak, aby nič podobné nemuseli zažiť naše deti.