Nežná revolúcia v Moravciach: Prečítajte si unikátne spomienky spoluzakladateľa VPN v Calexe!

Stáli ste pri vzniku Verejnosti proti násiliu (VPN) v Calexe v Zlatých Moravciach. Ako vyzeral vznik tohoto hnutia ?

„Keď sa rozbehli novembrové udalosti v Prahe a v Bratislave, tak v Calexe bolo viacej takých ľudí, ktorí neboli spokojní s tým, aká bola situácia v republike a tiež v Calexe. Dali sme sa dokopy viac-menej spontánne. V prvom momente sme založili Občianske fórum, lenže Občianske fórum bolo v Česku, tak sme premenovali na Verejnosť proti násiliu, tak ako to bolo na Slovensku (centrála v Bratislave ). Na začiatku nás bolo možno desať až pätnásť členov. Boli to ľudia, ktorým nešlo o nejaké funkcie a výhody. Šli sme do toho s tým, že sa to možno celé zvrtne a budeme mať z toho problémy a budeme možno prepustení z práce.“

Do takýchto skupín sa často infiltrovali aj eštebáci, dostali sa nejakí aj k vám?

„Áno, postupne sa aj k nám dostali takí, ktorí boli komunisti a ktorí boli nasadení, aby nás rozvrátili, prípadne sledovali, čo plánujeme. Boli tam asi dvaja takí. O tom sme sa samozrejme dozvedeli až potom neskôr.“

Ako to teda celé začalo v Zlatých Moravciach, kde bolo prvé verejné zhromaždenie?

„Úplne prvé stretnutie bolo v redakcii novín Calex, kde sme sa stretli a začali plánovať založenie VPN v Calexe. Prvé väčšie zhromaždenie bolo myslím, že na nádvorí Calexu, oproti jedálni. Tam sme sa stretli prvýkrát, aby sme podporili študentov a umelcov v Prahe a v Bratislave. Od vedenia Calexu sme žiadali aby sa pridalo k podpore VPN. To boli požiadavky ohľadom zamestnania, pracovných podmienok.“

A čo politické požiadavky?

„Z politických požiadaviek to bolo, aby sa zrušilo diktovanie výboru KSS , ktoré v tom čase v Calexe, a nielen v ňom, malo hlavné slovo vo všetkom. Potom to už bolo spontánne. Prišli k nám dokonca i herci, myslím, že to bol Tuli Vojtek. Ten prišiel do závodného klubu ROH aj so študentmi z Bratislavy. Potom, keď sa to viac rozbehlo v celej republike, keď už bolo skoro jasné, že revolúcia nabrala masovejší charakter, tak sa robili mítingy aj na námestí. Tam ľudia prišli spontánne. Správy o stretnutiach sa šírili ústnym podaním, prípadne sa robili aj informačné plagáty.“

Spomínate si na to, ako to vtedy vyzeralo na námestí?

„Na námestí sa prečítali požiadavky na vládu, či za Calex, za Baťovku a za väčšinu občanov Zlatých Moraviec a okolia. Pridali sa k nám postupne aj študenti zo škôl. Nabralo to taký masovejší charakter a ľudia podpisovali Petíciu za zrušenie článku č.4 Ústavy o vedúcej úlohe KSČ. Toto sa ale dialo až po 17. novembri 1989, kedy bola krvavo potlačená demonštrácia študentov na Národnej triede v Prahe. V televízií dávali každý deň zábery zo zásahu zhromaždenia na Námestí SNP v Bratislave a prebiehali rôzne diskusné fóra. Ľudia sa následne začali na všetko vypytovať a vtedy sa vlastne začali zaujímať o celé dianie. Aj v Moravciach sa začali dávať veci do pohybu. Priamo 17. novembra sa tu však ešte nič nedialo.“

27. novembra 1989 sa v celom Československu uskutočnil generálny štrajk. Čo sa dialo v zlatomoraveckej VPN po vyhlásení tohto štrajku?

„Chceli sme sa k nemu pripojiť aj my zamestnanci Calexu a všetci, ktorí podporovali VPN. Vyzvali sme preto robotníkov v Calexe, aby sa pridali. Začalo sa to tým, že redaktor Slovenského rozhlasu prišiel do Calexu a chcel s niekým urobiť rozhovor o dianí v Calexe, s niekým z robotníkov, ako to celé ľudia u nás pociťujú. My sme redaktora zastavili na dielni na linke zvonu, pretože ho poslali za predsedom DV KSS. Povedali sme mu, aby urobil rozhovor s robotníkmi a nie s komunistom . Odvtedy sme s ním boli potom v kontakte. Na druhý deň bol rozhovor so mnou v rozhlase. Potom mi redaktor volal, pýtal sa ma či sa aj calexáci pripoja ku generálnemu štrajku. Ja som mu povedal, že áno, pretože sme mali podporu ľudí na väčšine dielní . To som ale ešte nevedel, že vedenie Calexu nám zakáže opustiť brány fabriky s tým, že kto odíde na štrajk na námestie do Moraviec môže prísť o robotu. Tak sme vyhlásili štrajk na nádvorí Calexu – presne 27. novembra 1989. V celej republike ľudia opustili fabriky išli štrajkovať na námestia, ale nám sa to v Calexe nepodarilo a to množstvo ľudí zostalo za bránami Calexu.“

Aké požiadavky tu predniesla zlatomoravecká VPN?

„Mali sme požiadavky všeobecného rázu, tak ako to sformulovala VPN-ka v Bratislave a mali sme potom požiadavky aj na vedenie fabriky, čo sa týkalo zamestnania, pracovných podmienok a zasahovania výboru KSS vo fabrike a podobne. Potom bolo následne v závodnom klube zvolané stretnutie, kde si ľudia mohli povedať svoje názory nielen na politickú situáciu, ale aj situáciu a pracovné podmienky v Calexe. Vedenie fabriky nám hrozilo, že môžeme pripraviť rodiny o robotu a podobne.“

Ako to vyzeralo mimo Calexu, vystupovali ľudia so svojimi požiadavkami aj inde?

„Na to som nemal nejako dosah. Myslím, že niečo sa organizovalo aj v Baťovke, no v menšej miere. Určite v každom podniku, v každej škole vznikali takéto hnutia, pretože ľudia potrebovali prejaviť solidaritu. Calex bol najväčší zamestnávateľ tu v okolí, tak tu to bolo najintenzívnejšie. Potom, keď už sa robili zhromaždenia na námestí, tak sa pridávali postupne aj ľudia z mesta a iných podnikov. Pamätám si, ako som čítal na Námestí A. Hlinku požiadavky občanov , ktoré VPN-ka dala členom vlády aj Ústrednému výboru KSČ. Bolo to koncom novembra, no presný dátum si už nepamätám.“

Aká bola vlastne vaša úloha vo VPN v Moravciach? Mali ste to tam nejako podelené?

„My sme nemali žiadne funkcie. Každý prispieval svojou čiastkou do tej práce, či to bolo roznášanie letákov, aktivizovanie ľudí, alebo ich zvolávanie na námestie. Ono to bolo tak – kto sa vedel vyjadrovať a nemal trému , ten rečnil a chodil na stretnutia s vedením podniku . Ja som mal už predtým nejaké skúsenosti s vystupovaním na určitých miestach. Ja som sa toho nebál, tak veľakrát som rečnil ja. Či už to bolo na tých schôdzach v závodnom klube, alebo na námestí, či na nádvorí Calexu, alebo pri presadzovaní požiadaviek robotníkov s vedením fabriky . “

Mali ste pred revolúciou s režimom aj nejaké problémy, boli ste za niečo perzekvovaný?

„Ja som si vždy povedal, čo som si myslel. Potom chodili za mnou, aby som to odvolal, že to nie je tak, ako to hovorím, že je to krajšie a podobne. Ale nič vážne mi za to nikdy neurobili (bol som robotník, až do ukončenia pracovného pomeru v Calexe v septembri 1995). Akurát mi skrátili prémie, pretože som odmietol vstúpiť do KSS a nebol som ochotný s nimi spolupracovať, no nebol som nejako perzekvovaný, pretože v tých rokoch po roku 1986 to už bolo trošku uvoľnenejšie. Ľudia sa síce stále báli, no komunisti už nebojovali proti ľudom tak, ako to bolo v sedemdesiatych rokoch, keď naši otcovia boli trošku ináč prenasledovaní za svoje názory .“

Ako sa podľa vás zmenil život v Moravciach po revolúcií, zmenil sa vôbec?

„Ja si myslím, že život v Zlatých Moravciach a celkovo na Slovensku sa zmenil kvalitatívne k lepšiemu. Síce padol Calex, padla Baťovka, padli fabriky, ktoré tu dávali ľudom prácu, na istý čas tu bola takpovediac hladová dolina. No myslím si, že je to lepšie, ako to bolo pred novembrom 1989. Myslím si, že som na tom námestí neštrngal tými kľúčmi nadarmo. Teraz robím prácu, ktorá ma baví, napĺňa ma a je aj mojim koníčkom.“

Na čo ste najviac hrdý z týchto revolučných dní?

„Že som sa nebál sa ozvať a bojoval som za robotníkov nielen na dielni, ale aj v celom Calexe. Niečo sa nám podarilo, niečo nie, ale vždy som sa snažil ľuďom pomôcť. Nebojím sa ani teraz, aj keď doba je znova divná a treba si často rozmyslieť, čo človek môže povedať. A už nie som možno taký prchký a energický ako vtedy. Ale bola taká doba a bolo treba často jednať rázne. Dnes sa musím viac obracať, aby som mal robotu , ale nechcel by som návrat späť. Dokázali sme demokraciu dostať až sem a teraz je na nás, ako s ňou naložíme. 25 rokov sa snažíme o demokraciu a mnohí si pod ňou predstavujú anarchiu.“