Najväčším komunistickým výsmechom boli záchody
Dnešná podoba kaštieľa je z 18.storočia. Má však staršie renesančné korene. Prežil nepokojné stáročia, svetové vojny aj totalitu, ktorá ničila pamiatky zákerne, v tichosti. Čaká ho rekonštrukcia?
Menší renesančný kaštieľ Forgáčovcov z prvej polovice 17. storočia do súčasnej neskorobarokovej podoby prestaval koncom 18. storočia viedenský arcibiskup Bartolomej Krištof Migazzi. V závere 19. storočia prešiel kaštieľ do vlastníctva rodiny Erdödy, ktorá sa podpísala aj pod jeho predaj v prospech Okresného zastupiteľstva v Zlatých Moravciach v rokoch 1931–32.
Odvtedy ako „okresný kaštieľ“ slúžil pre vojsko, školstvo, podnikové predajne a od roku 1960 ako Mestské kultúrne centrum aj pre kultúrne a osvetové účely. Od roku 1965 sa kaštieľ nazýval Domom osvety a tri roky na to, v roku 1968, Mestským domom kultúry a vzdelávania.
Paradoxom bolo to, že hoci názov inštitúcie, ktorá v ňom sídlila znel čoraz honosnejšie, z kaštieľa sa stávala čoraz nedôstojnejšia a zhumpľovanejšia architektúra a to aj napriek tomu, že bol od roku 1966 pamiatkou. Najväčší uder zažil ešte v 50-tych rokoch, keď sa jeho priestory prispôsobovali účelom osvetového centra. Z tohto obdobia pochádza aj neslávne slávna divadelná sála, ktorej padlo za obeť celé východné krídlo kaštieľa.
Z romanticky pôsobiaceho kaštieľa s ešte romantickejším parkom sa tak stalo vďaka našim starým otcom niečo tak chladné a barbarsky znehodnotené, že by sa za to mal svojim spôsobom v tichosti hanbiť každý z nás. Najväčším výsmechom komunizmu sú však záchody. Tie programovo umiestnili doprostred niekdajšieho čestného nádvoria kaštieľa. Niet predsa ničoho veľavravnejšieho, ako umiestniť WC priamo do centra niekdajšieho „buržoázneho“ spoločenského života.
Susedný kaštieľ v Topoľčiankach zachránili prezidenti. Zlatomoravský nemal kto. Iste, niekto by mohol povedať, že sa náš kaštieľ nemôže rovnať niečomu tak významnému. Do istej miery by mal aj pravdu. Náš kaštieľ je naozaj typickým vidieckym barokovým kaštieľom, o ktorý zakopávame v každej tretej dedine. Niečím je však predsa len výnimočný. Sú to jeho raritné pivnice.
Tie, podobne ako kaštieľ, slúžili na rôzne účely. Hospodár Viliam Migazzi v nich skladoval kravské mlieko zo svojho hospodárstva. Za totality sa tu skladovalo ovocie a zelenina, neskôr aj víno. „V deväťdesiatych rokoch prebiehali v pivniciach výstavy výtvarných prác. Mnohí ľudia vtedy prišli na výstavu len zo zvedavosti. Nikdy predtým totiž pivnice pod kaštieľom uprostred Zlatých Moraviec nevideli,“ spomína na novší osud pivníc Peter Kereš, riaditeľ Mestského strediska kultúry a športu.
Dnes je kaštieľ v podstate v takom stave, v akom ho zanechali komunisti. Poslední „kasteláni“, bývalá riaditeľka MsKS Marta Lazúrová a súčasný riaditeľ MsKŠ Peter Kereš, zveľaďovali a zveľaďujú pamiatku ako vedia. Financií je však stále akosi málo. V akademickom roku 1999–2000 vytvoril študent Milan Dzurila pod vedením svojho pedagóga Pavla Gregora projekt na rekonštrukciu kaštieľa ako svoju školskú prácu na Fakulte architektúry STU v Bratislave. Projekt obsahuje niekoľko kvalitne spracovaných verzii citlivej rekonštrukcie. Projekt sa však nerealizoval.
Ján Jamrich z MsÚ v Zlatých Moravciach už pred časom pre našu redakciu prezradil, že by sa mohol kaštieľ dočkať rekonštrukcie v rámci projektu financovaného z Nórskeho finančného mechanizmu. Nakoniec, tento zámer schválilo tento rok aj mestské zastupiteľstvo. „Praskliny na stenách, netesniace staré okná, zatečené steny, opadaná omietka, nevyhovujúca elektroinštalácia, nevyhovujúci systém vykurovania, porušená statika celého krídla, porušená konštrukcia krovu, nevyhovujúca kanalizácia… Je to takmer ruina,“ zhodnocuje situáciu Ján Jamrich a dodáva, že „mesto pripravuje rekonštrukciu, ale vzhľadom k nedostatku vlastných finančných prostriedkov sledujeme aktuálne výzvy poskytovateľov na zachovanie kultúrneho dedičstva… Pokiaľ sa nám podarí v niektorej uspieť, záleží na objeme poskytnutých finančných prostriedkov, podľa toho postavíme projekt na čiastočnú alebo celkovú rekonštrukciu.“
O budúcnosti kaštieľa má mesto jasnú predstavu. Ján Jamrich na záver prezradil, že „po rekonštrukcii by mal kaštieľ slúžiť účelom kultúrno-spoločenského centra. Z pivničných priestorov by bola krásna galéria v spojení s miestom na prezentáciu amatérskych kapiel, prípadne reštauračné reprezentatívne služby.“
Príde čas, keď sa kaštieľ dočká rekonštrukcie? V meste je ešte jedna významná pamiatka, ktorá mu svojim alarmujúcim stavom konkuruje. Je ňou župný dom. Cítiť, že mesto má v prvom rade záujem práve o jeho zveľadenie. Prezrádza to aj nedávna návšteva nórskej veľvyslankyne Trine Skymoen, ktorej vedenie mesta predstavilo župný dom a oboznámilo ju s rozbiehajúcim sa projektom jeho rekonštrukcie. O tom, že by nórskej veľvyslankyni predstavili aj zámer rekonštruovať Migazziho kaštieľ, Ján Jamrich nepovedal pre našu redakciu nič.
